V utorok večer mohli niektorí študenti slovenského jazyka a literatúry spať iba ťažko. Dôvody na to mali hneď viaceré: nemuseli sa chystať na druhý deň na vyučovanie, mali absolvovať jednodňovú exkurziu na Slovensku, ktorá sa mala konať na druhý deň a, samozrejme, cestovú horúčku.                

Skoršie ranné vstávanie v stredu 12.02.2014 si mali možnosť vyskúšať študentky tretieho a štvrtého ročníka Katedry slovenskej filológie. O otravnom rannom budíku by vedeli svoje povedať aj doktorandka Naďa Maľovaná, docentka Lesia Budniková a Martin Benikovský, lektor slovenského jazyka, ktorí robili počas podujatia pedagogický dozor.

„My tu už čakáme od siedmej," zhodnotila asi polhodinové zdržanie 9-miestneho auta zo Slovenska jedna z účastníčok exkurzie. O bezpečnosti dopravného prostriedku sa prišli osobne presvedčiť aj rodičia jednej  študentky. „Nasadať," zaznel povel a mohli sme vyraziť.  

Na hraniciach sa nepotvrdilo slovenské príslovie, ktoré hovorí, že zvedavšie bývajú zvyčajne ženy. „Kto sú tie dámy? Kam idete? Ako to? V Užhorode sa učí slovenčina?" Takýmto a podobným otázkam nás zasypali slovenskí colníci ihneď potom, ako sme zastavili auto na slovenskej štátnej hranici. Pred zvedavými otázkami nás zachránil len blížiaci sa autobus, ktorý museli páni precliť.

Prestavovanie hodiniek o hodinu späť.

V Michalovciach na Gymnáziu Pavla Horova nás už netrpezlivo čakali. Rozdelili sme sa na dve skupiny. Prvá skupina išla na otvorenú hodinu slovenského jazyka a druhá na literatúru v treťom ročníku. Témou hodiny bol E. B. Lukáč, básnik pokúšaný Parížom. Vekový rozdiel medzi študentmi KSF a študentmi GPH sa v laviciach takmer strácal. 

Gymnázium Pavla Horova je čo do počtu žiakov druhé najväčšie gymnázium na Slovensku. Má ich necelých deväťsto. Napriek tomu, že sme nestihli krátku prehliadku priestorov spojenú s výkladom, uvedomili sme si, že škola, ktorá dala Slovensku priekopníčku novej deklinácie substantív doc. M. Sokolovú alebo básnika, prekladateľa a literárneho vedca, prof. Jána Zambora, sa má čím pýšiť aj bez slov.

Po pracovných povinnostiach v triedach gymnázia nás vrelo privítali takmer všetci vyučujúci slovenského jazyka. Pán riaditeľ Rudolf Gadomský nás pri výdatnom a chutnom olovrante ubezpečil o záujem spolupracovať s Katedrou slovenskej filológie aj naďalej. Vyučujúci z gymnázia sa zaujímali nielen o štúdium slovenského jazyka, ale aj o nepokojnú politickú situáciu na Ukrajine.     

V Michalovciach ešte chvíľu ostaneme. O desiatej hodine nás čakali na Základnej škole Jána Švermu. Na otvorenej hodine slovenského jazyka sme si zopakovali číslovky. „Na stole máme položený metanol. Ukážeme si, ako sa dá zapáliť bez použitia ohňa," hovorí učiteľ chémie na hodine so siedmym ročníkom. Kúdol dymu a prachu, ktorý z reakcie vzišiel, nás presvedčil o tom, že naše humanitné vzdelanie sme si vybrali správne. Pani zástupkyňa nás už ale berie z dosahu chemického laboratória na krásny dvor. „Oj, kedy sme tak mohli ísť medzi prvákov," vzdychnú si študentky tretieho ročníka, v ktorých sa prebúdzajú materinské city.

Televízia Mistral a Zemplín si hneď po skončení exkurzie hľadajú obete na rozhovor. Našli Máriu Bovdryč a doc. L. Budnikovú. Pri neformálnom spoločnom posedení sa vedenie základnej školy Ján Švermu zväzuje spolupracovať s našou Katedrou aj naďalej. Od vedenia školy dostanú študenti ponuku vykonať pedagogickú prax v triedach druhého stupňa. Pani zástupkyňa si vie prestaviť, že pre klesajúci záujem o učiteľské smery na Slovensku budú vyučovať slovenský jazyk, literatúru a in, filológom blízke predmety v budúcnosti práve naši študenti.

Lúčenie. Nastupovanie do auta. Hodina cesty. Dospávanie.

V košickom štúdiu Rozhlasu a televízie Slovenska číslo päť nás prijme dramaturgička Ivana Jáchymová, vďaka ktorej pozvaniu sa nám podarilo vybaviť vízum.

Ďakujeme.

Usadí nás. Je tu ticho. Steny dokonale odhlučnené. Všímame si rôzne rekvizity, ktoré boli v minulosti využívané na nahrávanie potrebných zvukov. Dvere aj so zárubňou, okná s rámom, podlahy vyrobené z mramoru, kovu, dreva a plechu.

„V tridsiatych rokoch minulého storočia prišiel Československý rozhlas do Užhorodu nahrávať Podkarpatské dialekty, zvyky a piesne. Tieto nahrávky sa považovali za stratené a nedávno sa nám podarilo nájsť originálnu platňu," hovorí I. Jáchymová. „Ponúknite sa vanilkovými rožtekmi, sama som ich piekla," núka nás. Hanbíme sa, ale potom sa ponúkneme. Rožteky sú výborné a rozprávanie o histórii a súčasnosti rozhlasu v Košiciach rovnako tak.  

Presúvame sa za mixážny pult rozhlasového režiséra. V miestnosti je veľa starých kotúčových prehrávačov. „Dnes pracujeme s počítačom. V databáze máme niekoľko miliónov zvukov. Napríklad, keď potrebujem zvuk odchádzajúceho vlaku, tak si ho nájdem v počítači. Nepotrebujem ísť nahrávať na stanicu, ako v sedemdesiatych rokoch minulého storočia," hovorí sympatický zvukový majster košického rozhlasu.

Praktickú časť exkurzie sme absolvovali rovnako v štúdiu 5. Mali sme si možnosť vyskúšať skutočné nahrávanie v rozhlasovom štúdiu. Čakanie na červené svetlo. Akcia. Vzápätí sa takmer dostaneme do živého vysielania, pretože omylom vojdeme do miestnosti, kde svieti červené svetlo. Našťastie sme vošli len ku zvukárom. Na chodbe si nás odchytí redaktorka národnostného vysielania v ukrajinčine, aby s nami nahrala interview. Cítime sa skoro ako doma.  

Sužovaní hladom ale plní dojmov sa z budovy rozhlasu vyberieme na Filozofickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika. „Pán dekan práve odišiel," oznamuje nám sekretárka. Našťastie v prijímacej kancelárii stretávame legendu slovenskej lingvistiky, profesora Jána Sabola. „V Užhorode som už dlho nebol," spomína si s úsmevom profesor Sabol na svoje minulé návštevy Katedry. „Musím Vám ukázať naše novootvorené fonetické laboratórium v Košiciach (...) Aha, rozumiem. Ešte ste neboli na obede. Tak prídete nabudúce," uzatvára pán prodekan svoje pútavé rozprávanie o svojej práci vedca ale aj pedagóga a básnika.   

Pokladňa Štátneho divadla v Košiciach. Čakanie v dlhom a trochu nervóznom rade.

„Nebojíte sa výšok?" pýta sa nás pani pokladníčka. Doc. L. Budniková o niekoľko hodín pochopí prečo. Galéria, na ktorú sme dostali lístky, je umiestnená desať metrov nad scénou a na naše miesta vedú strmé schody. Opera F. Poulenca Dialógy karmelitánok v slovenskej premiére sa však okrem výškových závratov môže pochváliť aj cenu DOSKY za najlepšiu réžiu diela v uplynulej sezóne na Slovensku.

„Ospravedlňujeme sa, ale speváčka, ktorá mala spievať matku predstavenú, náhle ochorela. Jej alternantka je vo vyššom štádiu tehotenstva, čo je vzhľadom na postavu rehoľnej sestry žijúcej v celibáte neželaným efektom," prihovára sa obecenstvu režisérka opery pred začiatkom prvého dejstva. Opera je napísaná na motívy historických udalostí. Záverečná scéna tretieho dejstva je natoľko mrazivá, že sa z nej spamätávame ešte v aute.

Hranice Ukrajiny sme prekročili spolu s novým dňom, čím sa z jednodňovej exkurzie stala dvojdenná. Víza nám Generálny konzulát SR v Užhorode vydal, našťastie, na päť dní.

Sú tri hodiny ráno kyjevského času. Väčšina z nás je doma. Zaspávame. Bol to náročný deň.  Sníva sa nám, ako učíme. Témou hodiny sú podstatné mená. Rozhlas, mikrofón, javisko, auto, colnica, lampa. Cesta, cesta, ces...

Martin Benikovský