Na Slovensku bolo v lete ťažké nájsť Slováka

Naša letná prax je už skončená, ale zanechala nezabudnuteľné zážitky v našej pamäti. Ubytovali sme sa v meste Spišské Podhradie, na internáte v Spišskej Kapitule. V prvý deň nášho pobytu sme navštívili Spišský hrad, kde sme absolvovali veľmi peknú prehliadku. Tá bola veľmi zaujímavá, pretože Spišský hrad je najväčším hradom na Slovensku a uvidieť takú pamätihodnosť na vlastné oči by chcel každý turista.

V ten istý deň sme dostali úlohu urobiť si fotku s niekoľkými ľuďmi a trochu sa s nimi porozprávať. Na Spišskom hrade som si urobila fotku s Lukášom, naším sprievodcom. Neviem vôbec nič o tom, aké má koníčky alebo koľko má rokov, ale viem len to, že je veselý a prívetivý chlapec.

    Na druhý deň nášho pobytu sme navštívili historické mesto Levoča. Tam sme boli v Kostole svätého Jakuba, ktorý je plný zaujímavých faktov. V tomto kostole sme tiež absolvovali veľmi peknú prehliadku a videli sme oltár, ktorý je najväčším dreveným oltárom na svete postavenom v gotickom štýle. Ešte v Levoči sme ochutnali zmrzlinu, ktorá sa počíta za najchutnejšiu na Slovensku. Tam som si urobila fotku s predavačom zmrzliny. Volal sa Šakiri, mal 30 rokov a je z samého Macedónska.

V ten istý deň sme ochutnali tradičné slovenské jedlo na spišskom salaši. Pamätala som si na svoju úlohu a urobila som si fotku s čašníkom. Kto by čakal, že on je z Maďarska, býva na Ukrajine a na Slovensku len pracuje? Na Slovensku bolo v lete ťažké nájsť Slováka.

Na tretí deň sme cestovali do Prešova a potom do Košíc. V Prešove sme nevideli veľa vecí, ale navštívili sme Prešovskú univerzitu a hneď sme všetci začali snívať o štúdiu na tejto univerzite a mysleli na to, ako by bolo dobré tam študovať aj hneď. V Košiciach sa nám tiež veľmi páčilo, no väčšinu času sme strávili v obchodoch.

Na štvrtý deň sme sa mohli poprechádzať sme po uliciach Popradu. Najviac sa ma upútal nádherný výhľad na Vysoké Tatry (aj z autobusu).

Ale to nebolo všetko také jednoduché! Večer sme trávili čas trhaním buriny. Trhanie buriny bolo trochu ťažkou prácou, pretože buriny bolo veľa, a študentov bolo málo. (Ale aj to teraz je príjemným zážitkom takmer pre každého).

Rýchlo sa skončila naša prax! Päť dní na Slovensku ubehlo ako jeden, ale dovolili nám uvidieť Slovensko v novom svetle a zapamätať si túto prax na celý život.

Jevhenia Pekar, 1. ročník

Pevne dúfam, že v budúcnosti sa na Slovensko ešte vrátim

Každý prvák, ktorý študuje slovenčinu na Katedre slovenskej filológie Užhorodskej národnej univerzity, má na Slovensku poznávaciu prax, ktorej cieľom je zblížiť sa s kultúrou slovenského národa. 

Na prax sme čakali celý rok. A nakoniec nastal ten čas, keď sme mali ísť. Štvrtého júla sme šli na Slovensko. Keď boli sme na slovenskej hranici, bolo to pre mňa veľmi vzrušujúce, pretože som nikdy nebola v cudzine.

Najprv sme cestovali ukrajinskou autobusovou linkou Užhorod - Košice do Košíc. Potom sme pokračovali v ceste slovenským autobusom do mestečka, kde sme mali žiť, do Spišského Podhradia.

Spišské Podhradie je maličké a tiché mestečko, z ktorého sa otvára veľmi pekná panoráma na rozlohou najväčší hrad na Slovensku - Spišský hrad, ktorý je zapísaný v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Keď si chcete oddýchnuť od mestského zhonu, choďte do Spišského Podhradia.

Bývali sme na internáte v Spišskej Kapitule. Ubytovaní sme boli v dvojlôžkových izbách. Ja som  bývalá som so spolužiačkou Žeňou. Na internáte sme mali zabezpečenú aj stravu v jedálni.

Prvý deň našej praxe sme sa vybrali na Spišský hrad, kde sme absolvovali exkurziu. Pamätám si, že hrad bol postavený v dvanástom storočí. Ľudia, ktorí  na ňom žili, sa umývali len trikrát do roka, pretože nemali dostatok vhodnej vody, pili prevažne víno a dávali ho aj deťom. Vedúcim exkurzie bol mladý Slovák Lukáš, s ktorým sme si ja, Žeňa a Táňa spravili fotku. 

Na druhý deň sme boli v Levoči. V tom meste sa  mi veľmi páčila Bazilika sv. Jakuba, ktorá je vybudovaná v gotickom štýle. Mali sme tam tiež exkurziu. Pani učiteľka nám dala úlohu: urobiť si fotografiu s troma ľuďmi zo Slovenska, zistiť ich mená a vek. Urobila som všetky tri fotografie,  ale nie so Slovákmi. Stretli sme len Čechov, Ukrajincov a Poliakov. 

Ešte v ten istý deň sme sa zastavili na spišskom salaši. Salaš je reštaurácia s tradičnou slovenskou kuchyňou. Objednala som si kapustové halušky s údeným kolenom a kofolu, a bolo to veľmi chutné. Obsluhoval nás čašník, ktorý bol Maďar zo Zakarpatska. Volal sa Ištván. Urobili sme s ním tiež fotku a potom písal všetkým našim dievčatám, či by sa s ním ešte niekedy mohli stretnúť.

Na tretí deň sme navštívili Prešov a Košice. V Prešove sme boli len veľmi krátko, ale videli sme centrum mesta. Najviac sa mi páčila Prešovská univerzita. V Košiciach sme videli tiež centrum a  obchodný dom Aupark. Tam som nakúpila mame a bratovi oblečenie a darčeky. 
Keď sme boli už naspäť na internáte,  prišla novinárka z rádia Lumen robila so mnou a mojimi spolužiačkami Veronikou, Žeňou a s niektorými druháčkami interview.

Na štvrtý deň sme cestovali do Popradu. Prišli sme tam všetci v šortkách a tričkách a zmrzli sme, pretože tam vyčíňal chladný vietor, ktorý fúkal z hôr. V Poprade sme  sa prechádzali v centre,  boli sme v obchodných domoch a jedli sme pizzu v reštaurácii. Ale najviac sa mi v Poprade páčili, samozrejme, Vysoké Tatry.

V piatok sme už mal odísť domov. Pred tým, ako sme odcestovali, sme poupratovali  naše izby a izby miništrantov, ktorí bývali vo vedľajšom krídle internátu. Keďže sme ubytovanie na internáte mali zdarma, brali sme to ako protihodnotu. Aby sa náš dlh ešte zmenšil, vždy večer, ak nepršalo, sme po povinnom programe trhali burinu na zemiakovom poli patriacemu Spišskej kapitule.

 Na záver by som sa chcela poďakovať vedúcim predstaviteľom Spišskej kapituly za naše bývanie.

Po uprataní sme nastúpili na autobus do Košíc, a odtiaľ do Užhorodu.
Pre mňa bola prax veľmi zaujímavá. Zaľúbila som sa do krásnej slovenskej prírody, do prívetivých a pohostinných Slovákov,  do kultúry a dejín Slovenska a napokon aj do Slovenska samotného. Pevne dúfam, že v budúcnosti sa na Slovensko ešte vrátim.

Anna Vasyljeva, 1. ročník

Slovensko zanechalo vo mne iba dobré spomienky.

Takmer od začiatku akademického roka sme čakali na letnú prax. Každý z nás očakával od praxe niečo iné. Niekto sa chcel pozrieť na architektúru a prírodu, niekto si chcel kúpiť nové tričká, niekto nájsť nových kamarátov alebo možno aj lásku. Myslím si, že nakoniec každý našiel, čo hľadal.

Ale hlavným cieľom našej praxe bolo to, aby sme čo najviac rozprávali po slovensky a aby sme prekonali jazykovú bariéru.

Miestom nášho pobytu sa stalo Spišské Podhradie. Ubytovali sme v Spišskej Kapitule. Najviac sme sa tešili na naše izby. Čakalo nás príjemne prekvapenie. Izby boli priestranné a útulné. V každej izbe sa nachádzali dve postele, skriňa, stôl a dve stoličky. Bolo tam aj umývadlo a zrkadlo, čo veľmi potešilo najmä dievčatá.

Po obede ešte v ten istý deň sme šli na Spišský hrad. Cesta trvala len tridsať minút, ale keď sme sa konečne dostali na hrad, boli sme veľmi unavení.  Ďalej sme absolvovali exkurziu po hrade a dozvedeli sme sa veľa zaujímavostí o histórii hradu. Nemôžem nespomenúť aj na nášho sprievodcu – Lukaša, ktorý sa veľmi zapáčil niektorým dievčatám, a preto pre nich exkurzia bola ešte zaujímavejšia.

                Nasledujúci deň nás čakala cesta do Levoče, kde sme navštívili Kostol svätého Jakuba. Tu sme dostali úlohu zoznámiť sa a urobiť si fotku s troma Slovákmi. Pri plnení tejto úlohy sme zistili, že to je dosť zložité a mali sme pocit, že v Levoči je viac turistov ako Slovákov. Okrem tejto úlohy sme mali jednu úlohu – vyskúšať mestskú zmrzlinu, pretože, ako hovoria, v Levoči je najchutnejšia zmrzlina na Slovensku. To je pravda. Bola veľmi chutná. No ani ten predavač zmrzliny nebol Slovák.

V stredu sme šli do Prešova a potom do Košíc. Prešov všetkým pripomínal Užhorod. Navštívili sme Prešovskú univerzitu, v ktorej budeme o dva roky študovať. Keď sme prišli do Košíc, väčšinu času sme venovali prehliadke veľmi peknej mestskej architektúry a nákupom. Nakupovali sme vo veľkom hypermarkete zvanom „Aupark“. Väčšina mojich spolužiakov tam utratila väčší objem peňazí, zato domov prišli s novými tričkami, šortkami, s novou bižutériou a inými somarinami.

Do Podhradia sa nám nechcelo vracať z dvoch dôvod: prvý – veľmi sa nám zapáčili Košice, druhý – čakala nás tam burina. Ubytovali sme boli celkom zadarmo, ale ako protislužbu sme mali spraviť dve úlohy: prvá – poupratovať v piatok po chlapčenskom tábore internát, druhá – vytrhať burinu na zemiakovom poli. Mnohí z nás robili takúto prácu prvýkrát. Ja som bola medzi nimi. Bola to cenná skúsenosť.

Vo štvrtok sme boli v Poprade. Hneď ako sme vyšli s autobusu, všetkým bolo jasné, že sme turisti. Viete prečo? Pretože Popradčania mali oblečené nohavice a teplé svetre a niekedy aj v kabáty. My sme boli iba v šortkách a letných tričkách. Bolo tam veľmi chladno a utekali sme sa hneď zohriať do obchodu. Keď sa už oteplilo, prešli sme sa mestom a išli sme do pizzérie, kde sme si objednali pizzu, ktorá bola chutnejšia, ale drahšia ako na Ukrajine.

Piatok bol náš posledný deň na Slovensku. Nikto nechcel odchádzať domov, pretože Slovensko sa všetkým zapáčilo. Rovnako však nikto nechcel skončiť na cudzineckej polícii, a preto sme museli prejsť hranicu v tento deň. Pred odchodom sme poupratovali a potom sme cestovali do Košíc. V Košiciach sme mali ešte 40 minút voľného času. Po prechádzke sme nastúpili do autobusu, rozlúčili sme sa so Slovenskom a išli sme domov.

Prax bola veľmi zaujímavá. Uvideli sme a dozvedeli sme sa veľa nového. Na mňa pôsobila veľmi silným dojmom pekná architektúra a ľudia, ktorí sú veľmi zdvorilí, priateľskí a dobrí. Slovensko zanechalo vo mne iba dobré spomienky.

Veronika Sabó, 1. ročník